V poslednom čase som nešťastne šťastná, neúnavne unavená, flegmaticky nervózna, pesimisticky optimistická a čoraz viac si zakladám na mnohorakých pohľadoch na svet. Rada sa pozriem na jedného človeka hoc´ z tisícich pohľadov, z ktorých mi každý jeden povie trochu viac o tom, aký daný človek je.
Pretože žiadna minca nemá iba jednu stranu. Každá má dve strany a ešte stranu, na ktorej sa točí. A tá je pri každom otočení úplne iná a dá sa na ňu pokojne pozerať celé hodiny...
Neviem, kedy naposledy som sa cítila taká spokojná, ako som práve teraz. Premýšľam, či mi vlastne niečo chýba a či mi niekedy v živote bolo tak fajn, ako teraz. Možnože nie a možno to znamená, že sa v blízkej budúcnosti niečo zmení. Že sa niečo pokazí a príde Veľký tresk. Ale môže to znamenať, že to takto ostane na "veky vekúce". Príjemné pomyslenie.
V mojom živote nastal okamih, kedy som si povedala, že viem, čo chcem svetu ponúknuť. Ako mu chcem ponúknuť seba. Nie na striebornom podnose s napínacími podväzkami, so slovami: "Svetu, ber si ma a rob si so mnou, čo chceš! Som celá tvoja!". To teda nie. To je na mňa príliš obyčajné.
Ticho, nenápadne prísť spoza rohu a poklopať ho po pleci, keď práve bude jesť svojou manželkou jemne a nežne pripravenú večeru, nadýchnuť sa a zhlboka zo seba ticho vydýchnuť:
"Tak som teda tu. Pripravená splniť niečo z toho, po čom na svete ostane niečo lepšie. Pripravená rozdávať úsmev, radosť, pripravená rozdať niečo, čo niekto iný nie je schopný rozdať. Rozdať niečo jedinečné. A keď ma budeš potrebovať, proste mi len zaklop na Zvolenskej ulici číslo dvanásť v Krajine Oz."
A svet sa možno jedného dňa zastaví a donesie veľkú fľašku, litrovú, plnú Hradnej sviece, ktorá je taká hnusná a pritom taká dobre sladká. A do toho mi povie:
"Teraz ťa potrebujem. Tvoj úsmev, tvoje odhodlanie, tvoje schopnosti a to, čo si mi jedného dňa sľúbila. Dnes to splň."
A ja sa postavím a pokúsim sa o to. A potom budem môcť povedať, že som svoj život naozaj žila, a nielen prežila.
