reklama

Kvapka v mori, ktorá útes zborí.

Občas je toho na každého priveľa, občas každý z nás má (oprávnený) pocit, že ešte chvíľu, a skloníme hlavu a šiju pod nátlakom okolitého sveta a jeho starostí. Vtedy však netreba zabúdať na to, že okrem starostí sú tu aj radosti, hoci sa na ne občas ťažko rozpomína.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Ako keby to bolo včera si spomínam na okamihy, kedy sme ležali v našom údajne nepremokavom stane v Ostrave medzi stromami, niekde od Slezskoostravského hradu bolo počuť hudbu, okolo nás bolo počuť zväčša nešťastné hlasy hovoriace o tom, že "já mám mokro ve stanu, vole, ty bláho, to mě poser!" a pomaly sme zaspávali za občasného vrešťania niektorého okoloidúceho, ktorý si spomenul na večnú festivalovú prúpovídku "hovnooooooo!!!", ktorá nemôže chýbať naozaj na žiadnej väčšej akcii.

Písal sa júl 2010, vonku zúril lejak, ktorý napokon neodvratne zrušil vystúpenie Brendana Perryho, na ktoré sme sa aj tak kvôli lejaku nechystali, a okrem iného práve prebiehal môj prvý festival, na ktorom som sa kedy zúčastnila. Môj prvý festival v živote, menovite Colours of Ostrava.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

"Colours" mi v mnohom ukázali, že nie všetko treba vidieť čierne a že každý svoj rub má aj svoj líc. Najprv sme nevedeli, či sa na festival dostaneme. Do poslednej chvíle som nevedela, či mi dajú v práci voľno a vedúca si dávala načas, napriek tomu, že som jej termín dovolenky hlásila takmer dva mesiace dopredu. Napokon povolila. V dobe, kedy už na oficiálnej stránke festivalu svietil nápis "Děkujeme! Máme vyprodáno! Sold out! Thank you!". Bolo to ako rana priamo do srdca. Tak veľmi som tam chcela ísť! A napokon to vyzeralo tak, že mi v rukách ostanú dni dovolenky, ktoré budem musieť s mojou lepšou polovičkou chceš-nechceš stráviť niekde váľaním sa na plážovom kúpalisku alebo niečím podobne nezáživným.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Existujú však ľudia, ktorí sa v týchto okamihoch nevzdávajú. Áno, priznávam sa, že ja k nim nepatrím. Som neurotický typ, ktorý v prípade dlhšieho neúspechu na všetko absolútne zanevrie a začne nadávať na celý svet. Pomáha mi poriadne sa vykričať, povedať si, ako mi strašne nič nejde, vynervovať sa, aby som potom ostala pokojná. A v okamihu, kedy som už bola takmer zmierená s tým, že leto bude proste bez návštevy Čiech, mi píše:

"Lístky sú objednané a vyplatené, domov mi dorazia za pár dní."

Nechápala som, ako to spravil. Napokon vysvitlo, že úplne jednoducho poblúdil po pár fórach, kde sa všetci sťažovali a vysondoval správu, ktorá tvrdila, že údajne ešte v jednej z predajných distribučných sietí sa nejaké lístky na predaj nachádzajú. Prvé, čo urobil, bolo, že odišiel na stránku danej firmy a objednal lístky. Do týždňa sme ich mali v rukách a do troch ďalších sme začali baliť, zháňať spacáky, stan, batoh, do ktorého by sa všetko zmestilo, dostatočné množstvá paštéky (Braňuškovi Jobusovi, po jeho vzore mne a ešte pár statočným chutí totiž jedine paštéka, žiadna paštika a už vôbec nie paštéta!), sladkostí a vecí, ktoré sa nerozpustia na úmornom teple.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Cesta vlakom bola dlhá a úmorná. Areál bol po našom príchode ešte uzavretý. Cestu sme hľadali dlho. Celý areál sme museli obísť, aby sme sa dostali do stanového mestečka, ktorého veľkosť bola miniatúrna. Kolíky vôbec nešli zatĺcť do zeme, ktorá bola buď príliš tvrdá, alebo príliš drobivá. Všade naokolo boli ucholaky.

Dnes na tieto okamihy spomínam ako na jedny z najkrajších v mojom živote. Na chvíľky, kedy sme vliezli do Ostravice a vykúpali sa vo vode, o ktorej si poverčiví Pražáci rozprávali, že vraj je natoľko toxická, že sa z nej odlupuje koža na celom tele. Na okamihy, kedy sme spod pršiplášťov za celkom šialenej zimy tlieskali Regine Spektor, pili kávu a jedli "donutky". Alebo na tie, kedy sme umierali v 35-stupňovej horúčave a vypili počas hodinového koncertu Čechomoru štyri pollitráky čistej vody. Alebo ich bolo šesť...? Už si to presne nepamätám. Spomínam si aj na to, ako sme sa ako sardinky v paradajkovej šťave tlačili v Radegast stane, len aby sme unikli obrovským hromom, bleskom a smršti, ktorá sa strhla všade navôkol. A že nás tam bolo požehnane...!

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vždy sa snažím na tie chvíle si spomenúť, keď sa mi niečo nedarí. Keď to vyzerá, že učenia je nad hlavu alebo že žiadny voľný čas vlastne ani neexistuje. Vždy myslím na to, že okamihy, ktoré na prvý pohľad vyznievajú desivo sa môžu časom premeniť na láskavé a veselé spomienky. Ktože ho vie, aký okamih nám to všetko prikrášli a pomôže nám sa na celú vec pozerať z lepšieho svetla. Nikdy netreba vešať hlavu.

Pretože aj kvapka v mori môže napokon zboriť útes. Pretože aj tie najdesivejšie vyzerajúce prekážky sa dajú prekonať úplne jednoducho a ľahko, pokiaľ človek nestráca hlavu a optimizmus. Preto treba túto teóriu praktizovať a aplikovať na všetko, čo sa hýbe, na všetko, čo nám prekáža a všetko, čo vyzerá nepriateľsky. Lebo s úsmevom je svet ľahší a so spomienkami na krásne chvíle opäť raz o niečo krajší, než bol včera.

(Tento blog je z najhlbšieho srdiečka venovaný predovšetkým človeku, ktorý nevešia hlavu, keď sa niečo zlé deje a vďaka ktorému som sa napokon ocitla na svojom prvom hudobnom festivale. Ďakujem, že si...!)

Sára Kvietková

Sára Kvietková

Bloger 
  • Počet článkov:  11
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Bytosť milujúca svoju rodnú reč a (snáď) občas vtipný človek s postrehom karasa zlatého.Mimochodom - viem, že nič neviem. Zoznam autorových rubrík:  Postrehy či postrachySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu